Ukážka - Najlepšia kniha!

Prejsť na obsah
Strážcovia tajomstva

Traja sprisahanci ráno odprevadili babku na stanicu, zakývali jej a keď sa vlak stratil
v diaľke, s úľavou si vydýchli. Konečne sa môžu naplno pustiť do práce. Vrátili
sa do Michalovho bytu, sadli si k stolu. Adam sa nevedel dočkať.
„Dedko Michal, máš niekde ukryté plány Stroja času?“ pýtal sa nedočkavo.
„Plány?“ Šindel nechápal, odkiaľ to ten chlapec má.
„Musíš mať od neho nejaké plány. Keď sa niečo stavia, vždy sa to najskôr nakreslí.
„Ako si na to prišiel?“ Michal si skúmavo premeriaval Adama. Ten chlapec je asi
jasnovidec, pomyslel si. Naozaj mal kopec starých listín. Celú veľkú drevenú debnu.
Strážcovia Stroja ju opatrovali ako oko v hlave už dlhé stáročia.
„Mohli by byť ukryté v tejto zamknutej skrinke?“ nedal pokoj Adam.
„Adam!“ napomenula ho mama. „Nechaj Michala, nech rozpráva. A neskáč mu do reči.“
„To je v poriadku, deti sú zvedavé,“ prerušil ju Šindel.
„A v tej skrinke žiadne plány Stroja času nie sú. Je tam len pár starých listín, ktoré
som priniesol domov, aby som ich v pokoji preštudoval. Starí cestovatelia do minulosti
tam opisovali problémy, s ktorými sa stretli počas pobytu v inom čase. Stále hľadám dôvod,
prečo sa Tomáš nevrátil. Bohužiaľ, zatiaľ som ho nenašiel.“
 
Michal začal s prvou lekciu. Hlas mal jasný a rozhodný.
„Som dvadsiaty tretí potomok slávneho alchymistu Jána Odreja Šindela. Toho
Šindela, ktorý zhmotnil vedomosti získané od prastarých zakladateľov alchýmie,
postavil pražský orloj a umiestnil do neho zariadenie, pomocou ktorého je možné
cestovať v čase. Som strážca a ochranca tohto tajomstva. Vy ste moji nasledovníci.“
Adamovi prešiel mráz po chrbte. Dlane sa mu spotili.
Mama mala chuť sa prežehnať, ale nevedela, či je to vhodné, tak sa ani nepohla.
„Od tejto chvíle sa pre vás všetko zmení. Opustíte svoj doterajší život, prídete
sem, do nového prostredia. Presťahujete sa do Prahy, Adam zmení školu a ty zmeníš zamestnanie,“
obrátil sa Michal k mame.
„Čakajú vás nové povinnosti, so všetkým vás oboznámim.“
Čo na to povie babka? rozmýšľala mama.
A čo moja Tamarka? rozmýšľal Adam.
„Toto všetko sa stane bez ohľadu na to, či zachránime alebo nezachránime Tomáša.
Už niet cesty späť. Verím, že s Božou pomocou sa nám všetko podarí. Boh
pomáhal našej rodine šesťsto rokov, pomáha nám aj teraz, pretože priviedol vás.“
Adam si poutieral dlane do servítka, ktorý ležal na stole. Mama sa prežehnala.
„Našou prvoradou úlohou je záchrana Tomáša. Musím použiť Stroj, presunúť sa
do času jeho poslednej cesty a všetko podrobne preskúmať. Verím, že na niečo
prídem. Potom určím ďalší postup. Pri svojej budúcej ceste do iného času musím
počítať so všetkým. Aj s tým, že sa nevrátim. Je to málo pravdepodobné. Ale musím
mať poistku, že vedomosti o cestovaní v čase budú zachované. Tou poistkou
budete vy. Nestihnem vás naučiť všetko, čo moji predkovia naučili mňa. Ale nechám
vám návod na štúdium. Dozviete sa, kde čo nájdete. Ak sa nevrátim, bude
pre vás ťažké naučiť sa všetko čo treba. Ale ste šikovní – zvládnete to. Ak nie vy,
tak vaši potomkovia.“

Adam si nebol istý, koľko učenia ho čaká, ale nechcel utiecť z boja ako nejaký
zbabelec. Veril, že prekoná všetky prekážky a hlavne seba.
Ani mama nevedela koľko toho bude. Predpokladala, že veľmi veľa. Mala z toho
hrôzu, pretože Adamov vzťah k učeniu veľmi dobre poznala.
 
„Už pred pár dňami som vám povedal, že zakladateľom alchýmie bol Henoch – ten,
ktorý sa učil od samého Boha. V iných krajinách ho volali Hermes Trismegistos
– trikrát veľký Hermes. Hovorili mu tak, pretože ovládal trojicu najvyšších
vied. Mágiu, astrológiu a alchýmiu. Jeho učenie sa odovzdávalo z pokolenia na
pokolenie. Až sa dostalo k môjmu vzácnemu predkovi...“
Michal rozprával o alchymistickom praveku, o schopnostiach alchymistov, ktorí
v tej dobe boli hlavnými nositeľmi múdrosti. Nechcel zachádzať do podrobností,
pretože by rozprával pridlho. A vedel, ako neuveriteľne to všetko znie.
Pokračoval v prednáške. Hovoril o Jánovi Ondrejovi Šindelovi, o jeho priateľstve
s Janom Husom, s talianskymi a viedenskými alchymistami. Zmienil sa o pražskej
univerzite. Podal stručnú správu o stavbe orloja. Potom o alchymistickej dielni,
v ktorej sa zrodil Stroj času. O podzemných chodbách, ktoré spájali dielňu so
Staromestskou radnicou. O byrokratických zápasoch, ale aj o skutočných bojoch,
ktoré celé stáročia viedli jeho predkovia v snahe ochrániť orloj. Zvlášť podrobne
hovoril o tom poslednom.

Niekoľko dní pred koncom druhej svetovej vojny, v roku 1945, sa ich rodina
ocitla na pokraji smrti. Ustupujúca nemecká armáda sa snažila poraziť pražské
povstanie. Bojovalo sa aj na Staromestskom námestí. Celá rodina Šindelových
bola pri orloji, zachraňovala, čo sa dalo. Nemci ostreľovali radnicu guľometmi
a tankami. Jedno krídlo budovy bolo úplne zničené, neskôr sa muselo zbúrať. Michalovho
starého otca Antonína trafila strela z ťažkého guľometu do hrude, bol na
mieste mŕtvy. Zvyšok rodiny krupobitie striel a granátov prežil. Radnica horela,
obrovská teplota spôsobená požiarom roztavila niektoré kovové časti hodinového
stroja, drevené figúry apoštolov zhoreli úplne. Po vojne sa spolu s vtedajším orlojníkom
a vlastne s celým mestom pustili do rekonštrukcie orloja a celej radnice.

Adam doslova hltal každé slovo. O Henochovi – Hermesovi už čosi vedel. Vyhľadal
si ho na internete chvíľku potom, ako to meno prvýkrát počul. Cez svoj mobil
sa zoznámil aj so svojím prapredkom Jánom Ondrejom Šindelom, pár informácií
našiel v knihách. Ale to čo si prečítal na internete, boli len povesti. Adam vedel, že
Michal mu podáva priame svedectvo jeho predkov. Musel mu veriť.
Majster Michal Šindel rozprával ešte viac ako tri hodiny. Prestal, až keď si všimol,
že Adamove sústredenie poľavuje.
Hádam stačí. Na začiatok sa toho dozvedeli dosť, pomyslel si. A popoludní pokračujeme.
 
Keď Michal skončil, Adam si vydýchol. Naozaj toho bolo veľa. Jeho hlava prijímala
množstvo nových informácií, ale boli také zaujímavé, že do pamäte sa ukladali
samé. Keď Michal hovoril, Adam z neho nespúšťal oči. Nepovedal ani slovo, nevnímal
čas. Jeho učiteľka ho takto sústredeného nikdy nezažila. Adam sa v mysli
presunul o stovky rokov dozadu, živo si predstavoval všetko to, o čom jeho starý
otec hovoril. Videl sám seba ako hrdinského ochrancu orloja, ako cestovateľa do minulosti.
Mal na Michala asi tisíc otázok, ale radšej sa držal záväzku z rána a bol ticho.
Vedel, že onedlho sa všetko dozvie. Veľmi sa na to tešil.
 
Mama vstala od stola, prešla do kuchyne zohriať niečo k jedlu. Z toho, čo počula,
mala zovretý žalúdok. Bolo jasné, že ochrana Stroja času a jeho tajomstva je veľmi
nebezpečné povolanie. Začala dávať na stôl kura zo včerajška. Bolo výborné, ale
vôbec naň nemala chuť.
ADAM A TAJOMSTVO ORLOJA
www.najlepsiakniha.sk
parcela.sk@gmail.com




Návrat na obsah